Zelená kniha

Muammar Kaddáfí je autorom Zelenej knihy. Svet sa začal po udalostiach v Líbyi zaujímať o jej obsah. Preto vám prinášame krátky úryvok z nej.

O parlamente

Parlament je falošným zastúpením ľudu a parlamentný systém je scestným riešením problému demokracie. Parlament je pôvodne zakladaný, aby zastupoval ľud, ale to samo o sebe je nedemokratické, pretože demokracia znamená moc ľudu a nie moc jeho zástupcov.

Parlamenty sa stali právne priehradou medzi národmi a výkonnou mocou, vylučujú masy z politického života a monopolizujú si zvrchovanosť na ich mieste. Národom je ponechané len falošné vonkajšie zdanie demokracie, ktorá sa prejavuje státím v dlhých radoch pri vhadzovaní hlasovacieho lístka do volebnej urny.

Masy sú preto úplne izolované od svojho zástupcu a ten je naopak úplne izolovaný od nich. Ihneď po získaní ich hlasov monopolizuje si sám ich suverenitu a koná namiesto nich.

Znamená to, že sa parlamenty stali prostriedkom, ako pre seba ulúpiť a uchvátiť moc ľudu. Preto má ľud právo bojovať prostredníctvom ľudovej revolúcie za zničenie nástrojov, ktorým sa hovorí zastupiteľské zbory (parlamenty) a ktoré prisvojujú si demokraciu a suverenitu na úkor ľudových más.

Ak však parlament vzíde z víťazstva strany vo voľbách, je to parlament strany a nie ľudu.

V takomto systéme je ľud obeťou, na ktorú sa všetci vrhajú, klamaním a vykorisťovaním politickými orgánmi, zápasiacimi o moc a zároveň aj o získanie hlasov.

Keďže sa systém volených parlamentov opiera o propagandu pre získanie hlasov, je to demagogicky systém v pravom zmysle tohto slova a hlasy môžu byť kúpené alebo manipulované. Chudobní ľudia nedokážu súťažiť vo volebnej kampani a tak sa víťazmi stávajú vždy a len bohatí.

Najtyranskejšie diktatúry, aké poznal svet, existovali v tieni parlamentov.

O politických stranách

Strana je súdobou diktatúrou. Je to moderný diktátorský nástroj vlády. Strana je vládou časti nad celkom.

Strana vôbec nie je demokratickým nástrojom, pretože je zložená z ľudí, ktorí majú spoločné záujmy, spoločné názory alebo spoločnú kultúru, alebo ktorí pochádzajú z rovnakého miesta, alebo majú rovnakú vieru. Vytvárajú stranu, aby dosiahli svoje ciele, vnútili svoje názory, alebo rozšírili vplyv svojej viery na spoločnosť ako celok.

Strany vo vzájomnom boji siahajú ak nie k zbraniam, čo sa stáva zriedka, potom k ohováraniu a zosmiešňovaniu činnosti druhej strany. Je to boj, ktorý je nevyhnutne vedený na úkor vyšších a životných záujmov spoločnosti.

Opozičná strana, ako nástroj moci, musí totiž zosadiť vládnuce orgány, aby sa dostala k moci. Aby dokázala neschopnosť nástroja vlády, musí opozičná strana zničiť jeho vymoženosti a vyvolať pochybnosti o jeho plánoch, aj keď sú tieto plány prospešné pre spoločnosť.

Systém strán je otvorenou a nie skrytou diktatúrou. Svet ho ale ešte neprekoná a je teda právom nazývaný diktatúrou moderného veku. Parlament víťaznej strany je skutočne parlamentom strany, rovnako ako výkonná moc určená týmto parlamentom, je mocou strany nad ľudom.

Strana je len zástupca súčasti ľudu, ale suverenita ľudu je nedeliteľná.

Spoločnosť ovládaná jednou stranou je presne taká, ako spoločnosť ovládaná jedným kmeňom alebo raz sektou.

Len pokrvné príbuzenstvo odlišuje kmeň od strany, aj keď napokon aj pri zakladaní strany môže existovať pokrvné príbuzenstvo. Niet rozdielu medzi straníckymi bojmi a kmeňovými, či sektárskym bojmi o moc.